Kňazské povolanie pre svoju jedinečnosť a náročnosť vyžaduje od kandidátov zrelé osobné rozhodnutie. Toto sa spája s uvedením do tajomstva Krista a realizuje sa ľudskou, duchovnou, pastorálnou i intelektuálnou formáciou. K tomu môže veľmi výrazným spôsobom prispieť podľa Základného poriadku pre výchovu kňazov vydaného Kongregáciou pre katolícku výchovu 6. januára 1970 (bod 42) - prerušenie štúdia i pobytu v seminári na jeden semester alebo rok. Počas prerušenia kandidáti pod vedením skúseného kňaza pomáhajú v pastoračnej službe, poznávajú problémy a ťažkosti ľudí i skúmajú zároveň svoje predpoklady pre kňazský život a službu. Spomínaný dokument nevylučuje ani skúsenosť občianskeho života v každodennej práci alebo vojenskej službe. Cieľ pastoračnej praxe možno zhrnúť:

• duchovné vyzretie v podmienkach mimo seminára;


• hľadanie hlbšieho motívu pre uvedomelé prijatie formačného procesu;


• zážitok spoločenstva Cirkvi mimo seminára a realizácia povolania v ňom;


• dosiahnutie kánonického veku kandidátov;


• realizácia zodpovednosti konkrétneho cirkevného spoločenstve za kňazské povolanie.

V konkrétnej forme to vyzerá takto:

• Bohoslovci po druhom ročníku prerušujú štúdium a odchádzajú na 9 mesiacov do vybraných farností, alebo ústavou s kresťanskou orientáciou.


• Pri výbere miesta a služby sa berie zvláštny ohľad na vlastnosti a túžby samotného kandidáta i na určitú farnosť alebo ústav. Podmienkou odchodu do zahraničia je ovládať jazyk krajiny.


• Pracovná náplň pastoračného ročníka je zameraná najmä na tieto aktivity: asistencia pri liturgii; pomoc pri roznášaní svätého prijímania; práce s miništrantmi, mládežou, ale aj inými skupinami; pomoc pri charitatívnych aktivitách vo farnosti, ústavoch; starostlivosť o chorých, opustených; práca s farskou agendou; mimoriadne i vyučovanie hodín náboženstva; pomoc pri farskej katechéze.

Podľa možnosti raz v mesiaci (zahraniční sporadicky) sa bohoslovci zídu v seminári na celý víkend. Obsahom stretnutia je komunikácia s predstavenými, so špirituálmi, vzájomne stretnutie s inými "pastoračníkmi" i s ostatnými bohoslovcami, výmena skúseností a duchovná obnova.

Bohoslovci, ktorí uvažujú o budúcej pomoci pre Cirkev v zahraničí a najmä tí, ktorí absolvovali pastoračný ročník v zahraničí majú možnosť, po vzájomnej konzultácii s predstavenými, ostať ešte jeden rok na študijnom pobyte v miestnom seminári alebo na Teologickej fakulte. Ak cítia v sebe misijné povolanie a chcú byt inkardinovaní do našej diecézy, môžu sa vrátiť po absolvovaní pastoračnej praxe na jeden rok späť do seminára. A potom po vzájomnej konzultácii s predstavenými ukončiť štúdium na území budúceho pastoračného pôsobenia.

Po trojročných skúsenostiach pastoračnej praxe môžeme konštatovať, že absolventi prichádzajú do seminára samostatnejší zrelší, obohatení o životné skúsenosti.

Toto má pre ich budúcu službu rozhodujúci význam. Naučia sa apoštolovať, ale aj zakúsia, aký bude ich budúci kňazský život. Reálne pomáhajú riešiť rôzne potreby konkrétnej diecézy i farnosti a nadobúdajú väčší zmysel pre svoju budúcu službu, formáciu i štúdium. A práve v tom spočíva úspech pastoračnej praxe, že ju pochopili tak bohoslovci, ako aj kňazi vo farnostiach a sú otvorení pre túto formu kňazskej formácie.

Dr. Imrich Degro

---