V dňoch 17.-19. 10. 2014 sa v našom seminári konala duchovná obnova, ktorou nás sprevádzal jezuitský páter Viliam Karľa, momentálne pôsobiaci v Exercičnom dome sv. Ignáca v Prešove.

Otec Viliam sa nám snažil predstaviť modlitbu ako čakanie, lebo modliť sa znamená stáť pred Bohom s otvorenými rukami a otvoreným srdcom. Modlitba je hľadanie spojené s nedočkavosťou, lebo čakanie kladie dôraz na osobu, ktorá má prísť. Modlitba vyjadruje našu slabosť a nedokonalosť, ona má svoju užitočnosť, dáva nám múdrosť a chápavosť, dáva nám pokoj, radosť srdca a zdroj sily na prenesenie sa cez ťažkosti a problémy.

Sv. Ignác hovorí: „Modlitbu možno nazvať vyhrievaním sa na slnku Božej lásky, kým tá láska neprenikne celé naše vnútro.“ Pre základ formácie a duchovného života, je najdôležitejšie, aby to, čo vieme, to čo je v našom rozume, zostúpilo aj do nášho srdca. Podstata úprimnej modlitby je odovzdanie sa do Božej lásky a vzdanie sa seba samého slovami: „Príď Pane, príď zo svojou láskou do môjho srdca, nech sa naplní Tvoja vôľa.“

Páter Viliam upriamil našu pozornosť aj na texty Svätého Písma. V Mk 2,1-10 čítame ako k Ježišovi priniesli ochrnutého na lôžku a spustili ho cez strechu. Keď Ježiš videl ich veľkú vieru, najprv ochrnutému odpustil hriechy, zmieril ho s Bohom a až potom ho uzdravil telesne. Druhým textom bol Jn 8,1-11, ktorý hovorí o žene prichytenej pri cudzoložstve a predvedenej pred Ježiša. Ježiš jej žalobcom hovorí: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ Páter Viliam v súvislosti s týmto textom poznamenal, že Ježiš je reálny, vidí hriech, nezľahčuje ho, ani neospravedlňuje, ale hovorí žene: „Ani ja ťa neodsudzujem, choď a už viac nehreš.“ Ježiš hriešnicu neponižuje, prijíma ju a dáva jej nádej na nový život. Je to aj výzva aj pre nás, aby sme milovali hriešnika a nenávideli hriech, aby sme vedeli odolať spoločenskému tlaku, ktorý nás núti aby sme milovali aj hriech. Ježiš nám dal príklad: on sám sa nedal ovplyvniť mienkou zákonníkov, ale dokázal odolať vysokému tlaku zákona, ktorý hovoril, že takú ženu treba ukameňovať. Nakoniec nám páter predstavil tri podobenstvá o milosrdenstve: o stratenej ovci, o stratenej drachme a márnotratnom synovi (Lk 15). V každom texte vyzdvihol aspekt radosti a pozvanie blízkych, aby sa radovali spolu s hlavnými postavami: z nájdenia ovce, drachmy a návratu márnotratného syna, do domu Otca. Lukáš dodáva presne takú istú radosť majú anjeli v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie.

Preto sme aj my kresťania povinní, podeliť sa o radosť evanjelia a lásku, ktorá žije v našom srdci. Tou láskou je sám Ježiš, ktorý chce cez naše ruky a srdce milovať všetkých ľudí. Je len na nás, či mu to svojim životom dovolíme!