Pre mnohých povzbudenie, pre iných výčitka, alebo pohoršenie...???

Keď sme sa ako seminaristi zapojili do oslavy života a rodiny na Pochode za život v Košiciach 2013, už vtedy bola ohlásená nasledujúca akcia v Bratislave. Po vtedajších skúsenostiach dobrovoľníka a zároveň účastníka pochodu som si povedal, že to si nesmiem nechať ujsť. Nie žeby som bol milovníkom „masoviek“, ale... Pochod za život je iný ako prvomájové a lampiónové sprievody, ktoré mi nedávali zmysel a taktiež ako štrnganie kľúčmi na Hlavnej ulici v Košiciach v novembri 1989, ktoré som bral ako úlet. Tento Pochod má podľa mňa význam. Vtedy, ešte ako pionier a stredoškolák som nevedel prečo..., ale teraz viem, že táto demonštrácia má zmysel aj napriek mnohým odsúdeniam a nepochopeniu. Pochod Bratislavskými ulicami bol manifestáciou nie proti niečomu, ako to mylne prezentujú niektoré médiá, ale bol to pochod za život. A za život sa oplatí... hoci aj pochodovať.
Naša cesta seminaristov do hlavného mesta sa začala v sobotu skoro ráno. Po raňajkách sme nasadli do autobusu, ktorý nás vysadil v okrajovej časti metropoly Slovenska, pred ubytovňou s poetickým názvom „Hostel Star“. Bol to naozaj hviezdny hotel aj s „večerným programom“. Po upršanej ceste nás privítala polooblačná Bratislava. V duchu som si zaspomínal na časy mojich učiteľských začiatkov. Myslím, že naša „Krásavica na Dunaji“ si žila svoj pokojný život až do nedele obeda, keď sa jej centrum začalo pomaly zapĺňať ľuďmi zo všetkých kútov Slovenska a turisti aj miestni si začali uvedomovať, že sa chystá niečo veľké. Dovtedy brali všetky sprievodné prejavy len ako kulisu, ktorá patrí k miestnemu koloritu. My seminaristi sme boli evidovaní ako dobrovoľníci a väčšina z nás pomáhala pri riadení pochodu, boli sme organizačný tím. Neviem koľko dobrovoľníkov pripravovalo túto akciu, ale keď sme sa večer pred pochodom stretli a ja som videl všetkých tých prevažne mladých nadšených ľudí, tak som si povedal: „Slovensko má budúcnosť“. Aj keď nie sme veľký, ani bohatý národ, ale ako sa spieva v jednej pesničke: „...na začiatok nám netreba veľa, stačí, keď sme majiteľmi cieľa“. Vtedy v ten večer všetci účastníci mali cieľ a to nielen, aby sa pochod vydaril, ale išlo nám myslím všetkým o „viac“... a vďaka vyššiemu cieľu sa všetci títo ľudia, ktorí mohli úplne ináč tráviť sobotňajší večer naplno vložili do služby života. V neskorých nočných hodinách sme sa vrátili do nášho hviezdneho hostela a skoro ráno sa začala naša misia. Ešte dnes vo mne doznieva to vzrušenie z očakávania, aké to bude? Samozrejme, ako ašpiranti na kňazstvo sme spolu s naším otcom arcibiskupom Bernardom Boberom, predstavenými seminára, kňazmi a veriacimi nadšencami Košickej arcidiecézy slávili svätú liturgiu v Blumentálskom kostole. Ako sa v príhovore vyjadril jeho správca: „Toľko ľudí už dávno nepojal pod svoju strechu.“ Naša práca koordinátorov- usporiadateľov sa začala hneď po sv. omši. Každý z usmerňovačov davu nastúpil na jedno z tridsiatich dvoch stanovíšť. Dostali sme do rúk vysielačky a reflexné vesty a plní entuziazmu sme čakali, kedy sa to všetko začne. Samozrejme, že postupne sa začali uzatvárať cesty, kadiaľ mal pochod prechádzať a prichádzali rôzne reakcie, niekedy pozitívne a niekedy nie veľmi príjemné. Centrum Bratislavy sa postupne začalo zapĺňať účastníkmi pochodu. Zo železničnej stanice sa hrnuli davy ľudí s transparentmi. Moje stanovište bolo takmer pred koncom a ďaleko od hlavného pódia, takže o atmosfére na Hlavnom, alebo Hviezdoslavovom námestí nemôžem podať presnú správu, ale ľudí prichádzajúcich zo stanice sme mali v zornom uhle. V našich vysielačkách sme postupne počúvali ako dav postupuje. Bolo vzrušujúce očakávať čelo sprievodu. Samotný pochod začal niekoľko minút po pol tretej a v radostnej atmosfére sa valil ulicami. Vyzeralo to ako prúd vody, ktorý tečie v presne vymedzenom koryte. Keď čelo sprievodu dorazilo k nám zrazu mojím telom prebehol zvláštny pocit radosti, vzrušenia a hlavne dojatia. Pripomenulo mi to záverečnú scénu zo známeho Jakubiskovho filmu Tisícročná včela . Prechádzali popri mne ľudia rôzneho veku, stavu, pohlavia a postavenia. Boli tam starí, mladší aj mladí ľudia a veľa detí. Kráčali vedľa seba duchovní aj laici. Bol to nádherný obraz a priznávam, musel som sa veľmi ovládať, aby som sa nerozplakal od dojatia, také to bolo pre mňa silné svedectvo. My usporiadatelia sme sa zrazu ocitli akoby medzi dvoma svetmi: na jednej strane radostný manifestujúci dav, na strane druhej ľudia na autách, niektorí sa čudovali, iní hromžili a trúbili, iní sa tvárili, že sa ich to netýka.
Bratislava zažila po dlhej dobe niečo nevšedné a krásne. Po novembrovej revolúcii naše hlavné mesto opäť zažilo niečo, čo sa zapíše do histórie Slovenska. Vtedy v roku 89 sa ulicami niesli slová piesne: „Sľúbili sme si lásku, sľúbili sme si vravieť pravdu len, sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň“. V deň pochodu sme pokojne prinášali seba, naše presvedčenie a ukazovali sme tým za zátarasami, že milujeme život a pozývame ich tiež k jeho oslave nie tým, že budeme mať, ale tým, že sme... Kiežby sme už nemuseli viac organizovať takýto pochod, kiežby bolo u nás dovolené narodiť sa všetkým počatým deťom, kiežby sme si rodinu chránili a všemožne ju podporovali v jej rozvoji... Utópia alebo sen...? Na to si musí každý nájsť odpoveď sám.