adresa:
Kňazský seminár sv. Karola
Boromejského
Hlavná 91
040 01 Košice
telefón:
rektorát:
+421 (0)55 6836130
ústredňa:
+421 (0)55 6836111
email:
predstaveni@ktfke.sk
Texty: Iz 42,1-4.6-7, Sk 10,34-38, Mk 1,7-11
Ústrednou témou dnešnej nedele je Ježišov krst.
V 1. čítaní nám prorok Izaiáš ponúka tzv. „Prvú pieseň o Pánovom služobníkovi“. Jestvuje viacero možností vysvetlenia pojmu עבְדִּי (ebed) – služobník. Kresťanská lektúra textu vidí v Pánovom služobníkovi v prvom rade Ježiša Krista. Nedá sa nevidieť veľmi nápadná paralela tohto textu s evanjeliom. Pán u Izaiáša hovorí: „vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie, svojho ducha som vložil na neho“. A v evanjeliu vidíme „Ducha zostupovať na Ježiša“ a z neba počujeme slová: „v tebe mám zaľúbenie“.
Druhé čítanie akoby ústami sv. Petra nepriamo potvrdzovalo historickú udalosť Ježišovho krstu, resp. jeho pomazanie Duchom Svätým.
Evanjelium je bohaté na kontrasty a obsahuje silnú dynamiku príbehu. Ján Krstiteľ, je veľkou osobou prelomu Starého a Nového zákona. A predsa hovorí o „mocnejšom, ktorý prichádza po ňom“. Naozaj, Ježiš je mocnejší, pretože bojoval so satanom, odolával mu a zvíťazil na ním. Ján Krstiteľ je v celom tomto príbehu akoby statický, je situovaný na breh Jordánu. Naproti tomu Ježiš z galilejského Nazareta je v pohybe, prichádza za Jánom Krstiteľom. Pri samotnom krste Ježiš vystupuje z vody a naopak z neba na Ježiša zostupuje Duch.
„Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi.“ Remienok, ktorý sa tu spomína, bol obyčajne kožený a slúžil na pripevnenie sandálov k nohe. Ponúkajú sa nám 3 línie výkladu: Prvá chápe tieto slová ako prejav poníženosti Jána Krstiteľa a zároveň uznania Ježišovej vyššej hodnosti. Druhá spája toto gesto s obradom iniciácie. Súčasťou prípravných rítov pred krstom v staroveku bol aj obrad zvaný discalceatio – zobutie. Pred krstom sa kandidát nielen vyzliekal zo starých šiat, ale zbavoval sa aj obuvi. A zobúval mu ju práve krstiteľ. A teda slová Jána Krstiteľa by vlastne znamenali: „Ja nie som hodný ho pokrstiť“. Tretia línia vychádza zo symbolického úkonu súvisiaceho so židovským manželským právom. V prípade smrti manžela bol brat povinný vziať si vdovu po ňom, no ak odmietol, právo prechádzalo na najbližšieho príbuzného. Celý proces sa odohrával pred staršími mesta a žena, v prípade odmietnutia, zobula mu obuv na znak pozbavenia práva na ňu i na majetok a presunu práva na ďalšieho príbuzného, ktorý nasledoval. Tento rítus, nazývaný chalisa, obsahuje symbolické gesto rozviazania sandálov, čo by mohlo naznačovať odobratie práva na nevestu. V tejto línii Ján Krstiteľ sám seba nazýva priateľom ženícha a on nemá právo nevestu vziať. Nevestou je Jeruzalem a ženíchom je Boh sám v SZ a v NZ je ním Ježiš Kristus.
Komparácia slabšieho a mocnejšieho, toho, ktorý „bol prv“ a ktorý „nasleduje“ pokračuje kontrastom medzi 2 typmi krstu. Krst Duchom Svätým ďaleko prevyšuje krst vodou.
„Ján ho pokrstil.“ Ježišov krst je bezpochyby historickou udalosťou. Prví kresťania by si túto udalosť neboli vymysleli. Spočiatku museli zápasiť s problémom vzťahu Ježiša a Jána Krstiteľa. V Mt sa Ján dokonca zdráha pokrstiť Ježiša a v Jn sa krst už ani nespomína, jedine svedectvo Jána Krstiteľa o zostúpení Ducha na Ježiša. Gregor Naziánský si všíma paradoxy Ježišovho krstu v Jordáne. Bol pokrstený krstom pokánia ako človek, no sám zmyl hriechy sveta, keďže bol Bohom. Bol pokrstený vodou, no on sám posvätil vody Jordánu.
„V Jordáne.“ Jordán má symbolickú funkciu. Je hranicou medzi púšťou a Zasľúbenou krajinou. Tiež je hranicou a spojovacím miestom územia Izraelitov a pohanov. Ježiš je krstený medzi týmito dvoma územiami, ktoré môžeme vnímať ako symboly univerzálneho zamerania Ježišovho poslania.
„Videl otvorené nebo.“ Na vyjadrenie tejto skutočnosti nie je použité obvyklé sloveso otvoriť sa, ale zvláštny termín σχιζομένους (schizomenous). Toto sloveso sa nachádza u Mk ešte raz, a to vo chvíli Ježišovej smrti: „Chrámová opona sa roztrhla (ἐσχίσθη - eschisthe) na dvoje od vrchu až nadol“ (15,38). V prvom prípade ide o scénu, v ktorej Duch po pretrhnutí či otvorení neba zostupuje na Ježiša a hlas nebeského Otca o ňom vyhlasuje, že je jeho milovaným Synom. V druhom prípade po pretrhnutí chrámovej opony stotník vyznáva, že Ježiš bol skutočne Synom Božím.
Zaujímavá je tak tiež podobnosť troch udalostí v Mk, ktoré odhaľujú Ježišovu Identitu. Nachádzajú sa na začiatku, v strede a na konci evanjelia: Ježišov krst, premenenie a smrť. A tak kým pri Ježišovom krste (1,9-11) dochádza k roztrhnutiu neba, zostúpeniu holubice a z neba zaznieva hlas „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“, v prípade premenenia (9,2-8) je to premena rúcha, zostúpenie oblaku a hlas z oblaku hovorí: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho“ a v okamihu Ježišovej smrti (15,33-41) dochádza k roztrhnutiu chrámovej opony, zostúpeniu tmy a stotník vydáva svedectvo: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“.