„Chlapci, idete do ťažkej doby. Ale Pán Boh vás potrebuje a ľudia ešte viac.“ Týmito slovami sa s nami rozlúčil náš hostiteľ, farár v Novom Smokovci – Róbert Tokár. Ale pekne po poriadku ...

Piatok 24. októbra 2014 sadáme do áut a asi o 14:00 vyrážame z Košíc. Smer je jasný – Vysoké Tatry. Cestou sa ešte zastavujeme nakúpiť a už za tmy prichádzame do Nového Smokovca, kde je akosi „čerstvo“. Večer trávime v spoločnosti „miestnej posádky“ na fare a ďalších dvoch kňazov, ktorí si podobne ako my prišli oddýchnuť na hory. Po porade s domácimi a oboznámení s počasím naše veľké plány o Rysoch či Kriváni ostávajú čakať na realizáciu v inom termíne. A tak plní očakávania a rozjarení príjemným večerom ešte dlho nemôžeme zaspať.

Ráno nás víta nádherným slnečným a relatívne teplým počasím. Úžasný pohľad na Tatry je ešte umocnený krásnou inverziou v doline. Konečne opúšťame faru a naše kroky smerujú „po žltej“ na Sliezsky dom. Prekvapený večerným chladom, a teda poriadne naobliekaní, stúpame hore a vyzliekame jednu vrstvu po druhej. S narastajúcou nadmorskou výškou pribúdajú aj kvapky potu. Na Sliezskom dome zisťujeme, že snehu nie je až tak veľa, a preto sa vydávame ďalej k Poľskému hrebeňu. No na vrchol prichádzajú len tí najvytrvalejší. Po krásnom výhľade v hmle sa inou cestou, cez Hrebienok, vraciame späť.

Nedeľné popoludnie, čas odchodu. Nie žeby nám v seminári bolo zle, ale rozlúčka s Tatrami predsa len nie je jednoduchá. Zastavujeme sa ešte v Žakovciach. Po krátkej exkurzii malý bonus – jazda na koni, pre niektorých prvýkrát. Popíjame kávu a čakáme na nášho spolubrata Ferka Petrušku, ktorý tu trávi pastoračný ročník. Darí sa nám stretnúť aj farára Maroša Kuffu, ktorý je takmer nezastihnuteľný. „Chlapci, buďte pokorní kňazi. Pokora neznamená byť stále ticho, ale život v pravde... Biskupa či farára oklameš, ale Boha nie.“ Stretnutie s ním v každom z nás zanecháva hlbokú stopu. Pomaly asi začínam rozumieť, aké náročné to mal don Bosco či iní svätci, ktorí sa snažili vnímať znamenia čias a žiť svoje povolanie naplno.