Bohoslužba slova dnešnej nedele nám ponúka jednotný motív všetkých čítaní, a tým je téma vinice.

Prvé čítanie pochádza od proto-Izaiáša, teda od samotného proroka Izaiáša, ktorý začína prorocky pôsobiť približne v roku 740 pr. Kr. Zomiera za vlády kráľa Manassesa (687 – 642 pr. Kr.) Izaiáš pôsobil prevažne v Južnom kráľovstve, ktoré v tomto období prežívalo vážnu náboženskú i politickú krízu. Židovský národ akoby zabúdal na svojho Pána, Jahveho. Nechce sa vrátiť zo svojej zlej cesty aj napriek varovaniu prorokov – tj. samotného Izaiáša a jeho súčasníka Micheáša či jeho predchodcov Amosa a Ozeáša.

Prorok Izaiáš v dnešnom prvom čítaní používa obraz vinohradníka a vinice na vyjadrenie vzťahu Jahveho a jeho vyvoleného ľudu. Vinica, teda židovský národ, aj napriek ideálnym podmienkam - úrodná pôda a vinohradníkova starostlivosť – nepriniesla úrodu. To však nezostane bez dôsledkov. Jahve predpovedá či vyhráža sa, že sa o svoju vinicu prestane starať, keďže je to zbytočná práca pokiaľ neprináša úrodu. Ako to nakoniec dopadlo už vieme. Pokánie nenastalo a prišlo „zbúranie ohrady a pošliapanie vinice“. V roku 722 pr. Kr. bola zničená Samária a teda dobyté Severné kráľovstvo. V roku 586 pr. Kr. bolo definitívne porazené Južné kráľovstvo a skoro všetci Židia deportovaní do Babylonu.

Žalm 80 má veľmi silnú vnútornú gradáciu. Po úvodnom oslovení Jahveho titulom „pastier Izraela“ nasleduje prosba o pomoc: „Príď nás zachrániť, obnov nás, ...“, ktorá sa viackrát opakuje v celom žalme ako určitý refrén. Žalmista sa najprv pýta Boha, ako dlho sa ešte bude hnevať. Potom Bohu v krátkosti pripomína, čo všetko už urobil pre svoj národ. Opäť sa nám ponúka obraz vinice na vyjadrenie rozkvetu národa v minulosti a nepriaznivej situácie v prítomnosti. Žalm končí zvolávaním Božej pomoci a akoby sľubom celého národa: „Už neodstúpime od teba“.

Evanjelium je veľmi podobné prvému čítaniu. Môžeme v ňom nájsť podobné paralely. Hospodár, teda Jahve vysadil vinicu. Dal ju do prenájmu vinohradníkom, ktorými sú vedúce osobnosti národa, čiže králi a kňazi, neskôr veľkňazi a farizeji. Vždy, keď Hospodár požadoval od vinohradníkov vyúčtovanie, poslal svojich sluhov, teda prorokov, ktorých zbili či zabili. Nakoniec posiela Syna, teda Ježiša, ktoré taktiež zabijú. Toto podobenstvo o zlých vinohradníkoch by sme mohli považovať za ďalšiu predpoveď Ježišovho utrpenia. A však podstatný je záver podobenstva, a teda osud zlých vinohradníkov. Najprv samotní poslucháči vykonajú morálny súd: pán vinice ich bez milosti zahubí a vinicu prenajme lepším vinohradníkom. Aká irónia. Ešte im nedošlo, že odsúdili samých seba. Vybadali to až po Ježišovej výčitke: „Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu.“ Teda Izrael už nebude viac vyvoleným Božím ľudom. Boh sa obráti na ďalšie, pohanské národy, ktoré pritiahne k sebe. Univerzalizmus spásy sa napĺňa už nie v židovstve, ale kresťanstve. V Ježišovi Kristovi, Božom Synovi, ktorého Židia „chytili, vyvliekli z Jeruzalema a zabili“. V Ježišovi, ktorý ako „kameň, čo židia zavrhli, stáva sa kameňom uholným“ pre ďalšie dejiny spásy.

Iz 5,1-7, Ž 80, Flp 4,6-9, Mt 21,33-43