Zaradoval som sa, keď mi povedali: „Pôjdeme do domu Pánovho, naše nohy už stoja v tvojich bránach Jeruzalem“. Ž 122,1-2

Slovami toho žalmu by som opísal radosť, keď som sa dozvedel o našej seminárnej púti na miesta, po ktorých kráčal sám Pán Ježiš. Zároveň týmito slovami začal svoj príhovor aj otec špirituál Ján, v deň nášho odletu do Sv. zeme.

Samotná púť bola pre mňa povzbudením na ceste za Kristom. Snažil som sa prežívať ju s modlitbou na perách. Týždeň v Jeruzaleme priniesol pre mňa viacero silných zážitkov. Prechádzať miestami, po ktorých prechádzala Mária s Jozefom a Ježišom vnášalo pokoj do duše. Podstatné sú „odkazy“ týchto miest, ktorými sme aj my prechádzali.

Svojím duchovným posolstvom na mňa silno zapôsobili viaceré momenty. Prvý bol hneď na začiatku púte, keď sme sa dostali do Jaskyne mlieka. Je to miesto, kde pravdepodobne žila svätá rodina a kde Panna Mária kojila malého Ježiša podľa spisu zo 4. storočia. Manželské páry sa tu modlia za svoje rodiny, prípadne problémy, či vo vzťahu, ale aj ak majú problém s počatím dieťaťa. Na tomto mieste som ďakoval za materstvo ako také, ale aj za všetky matky na svete. Uvedomil som si, akí šťastní sú tí, ktorí mali a majú mamu. Mamu, ktorá dieťa sýti od malička nielen telesným pokrmom, ale aj správnou výchovou – výchovou lásky a správneho postoja k Bohu, k Božiemu slovu, k viere a k druhým ľuďom. Príklad Márie je silný, ona sýtila svojho syna materinským mliekom a zároveň mliekom Božieho slova a výchovy. Následný pohľad na živého Krista v kaplnke Najsvätejšej sviatosti mi dodával pocit vďačnosti za moju rodinu. Vďaka rodičom som dostal ten správny základ, na ktorom môžem ďalej budovať.

Potom sme sa dostali do baziliky Narodenia. Všetko sme vystihli tak, že sme „nemuseli čakať“, kým sa dostaneme k miestam narodenia a uloženia malého Ježiša, lebo sme boli prví v rade, no čakali sme, kým sa skončí liturgia. Toto miesto je prvým, kde sa Boh ako človek dotkol zeme. Odtiaľ sme putovali ku kostolu St. Peter in Gallicantu – Kohút zaspieval – kde sa pripomína Petrovo trojité zapretie. Takto sa nám pripomenula krehkosť človeka a jeho náchylnosť povedať Bohu - nepoznám ťa. Panoramatický pohľad z tohto miesta bol pre nás dokreslením predstáv o Jeruzaleme.

Ďalším výnimočným momentom bola pre mňa bazilika Božieho hrobu. Bolo potrebné stáť asi dve hodiny v rade, aby sme sa dostali do Božieho hrobu. Je to jedno z najautentickejších miest, a to v tom zmysle, že tu už od 2. stor. po Kr. stála kaplnka a miesto bolo uctievané. Chvíľa uvedomenia si vážnosti týchto miest nastala až pri modlitbe pred živým Kristom vo františkánskej kaplnke blízko Božieho hrobu. Bol to čas preniknutý pokojom a blízkosťou Krista v modlitbe. Uvedomil som si svoju hriešnosť, a zároveň cenu môjho vykúpenia Ježišovým krížom. Táto chvíľa ma naplnila radosťou. Pri živom Spasiteľovi som si spomenul na stať z Lukášovho evanjelia: „Ženy sa preľakli a sklonili tváre k zemi. Ale muži im povedali: Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?“ (Lk 24,5). Podstatný odkaz z týchto miest pre mňa je: Ježiš žije a je stále so mnou!

Miesto, ktoré ešte spomeniem, je preniknuté pokojom, a je to kostol Zvestovania v Nazarete. Tu sa Boh „dotkol“ Panny Márie skrze anjela Gabriela a ona mu povedala áno. Ona dala aj nám nádej na večný život. Bolo tu cítiť naozaj pokoj, ducha modlitby a dôvery Bohu. Na tomto mieste sme mali možnosť darovať viac času Bohu, či večer alebo ráno.

Všetky miesta, ktoré sme navštívili, majú svojho ducha, a na každého mohlo zapôsobiť iné miesto. Pri putovaní po svätých miestach nám otec Ján Majerník, ktorý nás sprevádzal, objasnil a vysvetlil aj mnohé veci týkajúce sa súčasného života v krajine. Snažil sa nám mnoho miest nielen ukázať, ale nás aj obohatiť o skúsenosť zo života s Božím slovom.

Odkaz z púte vo Sv. zemi: „Nezabúdajme na aktívny život s Božím slovom každý deň a uvedomujme si, že On je živý!

Viac fotiek je vo fotogalérii.