čítania: Sk 9,26-31 ; Ž 22 ; 1Jn 3,18-24 ; Jn 15,1-8

Sk 9,26-31

V prvom čítaní, Pavol prichádza do Jeruzalema po svojom obrátení. Čaká na prijatie, ale stretáva sa s neverou, že i on sa stal učeníkom. A nečudo, že sa ho apoštoli tak stránili, lebo po celom svete je známy ako horlivý prenasledovateľ Ježišových učeníkov. Učeníci musia byť opatrní koho si pustia medzi seba, lebo vonku je dosť nepriaznivá situácia. Pod opateru si ho berie Barnabáš a vovádza ho do spoločenstva s apoštolmi, kde im Pavol rozpráva svoj príbeh ako horlivo pracoval v Damasku. Keď sa púšťa do práce v Jeruzaleme, stretáva sa s odporom u Grékov. Nakoniec musí utiecť, aby ho nezabili. Tu v pár veršoch Pavol zakúša aký bude jeho apoštolský život – niekde bude prijatý a inde ho budú chcieť zabiť. Presne to zodpovedá zjaveniu Ananiášovi len zopár veršov predtým, kde Kristus ukáže Pavlovi koľko bude musieť trpieť pre jeho meno. Už teraz sa to napĺňa.

1Jn 3,18-24

Druhé čítanie sa zaoberá kresťanskou láskou s konečným cieľom ostať v Bohu. Autor zdôrazňuje a zameriava sa na fakt, že kresťanská láska sa musí vyznačovať aktivitou, nemá ostať len pri teórii a má byť vyjadrená skutkami, nie len slovami. Pre Jána, kto opravdivo miluje, je z pravdy a kto je z pravdy, má istotu, že je z Boha. Zároveň, kto žije v skutočnej láske, má čisté svedomie pred Bohom a žije v slobode. Avšak, ak by svedomie niečo trápilo, tak sa netreba obávať, lebo Boh pozná srdce a svedomie človeka. Poznanie všetkého však neslúži k tomu, aby Ján vyvolal strach v srdciach svojich poslucháčov, ale skôr dôveru, že Božia láska a milosrdenstvo chce uzdraviť každú bolesť človeka. Ideál, ktorý Ján predkladá, je žiť podľa prikázania lásky s čistým svedomím. Takýto životný postoj je milý Bohu. Kto žije v láske, harmonizuje svoju vôľu s Božou vôľou. Následne môže v modlitbe dostať všetko to, o čo bude prosiť, lebo čo chce on, chce aj Boh. I dnes sú veriaci pozvaní k zachovávaniu prikázania lásky, lebo jedine takýmto životným štýlom vojdú do opravdivého vzťahu s Bohom a ostanú v ňom.

Jn 15,1-8

Evanjelium podané obrazom vinice má podobný cieľ ako druhé čítanie – ostať v Bohu. Pravý vinič Ježiš Kristus je jediným zdrojom života pre ratolesti. On, nový vinič s ovocím, ktorý je oslavou Boha Otca, stojí v kontraste s vinicou Starého Zákona, ktorá neprinášala ovocie. Otec má moc nad vinicou, lebo je vinohradníkom, dozerá na ňu a čaká na jej ovocie. Ratolesti, ktoré neprinášajú ovocie odrezáva a tie, ktoré ovocie prinášajú čistí, aby prinášali ešte viac ovocia. Jedine tí, ktorí sú napojení na pravý vinič majú život. V Jánovej teológii, život majú tí, ktorí žijú v láske a zachovávajú prikázania. Každý má možnosť žiť podľa lásky a prikázania, ale ak tak nežijú (sú na viniči a nežijú podľa prikázania), tak musia byť odstránení. Znie to kruto, ale treba si uvedomiť, že neexistuje nejaký medzistav – ratolesť buď žije alebo nežije – kresťan buď žije v Kristovi alebo je mŕtvy. Ježiš následne pozýva tých, ktorí sú na viniči, aby ostali v ňom a aby aj on mohol ostať v nich – Ježiš pozýva a stále pozýva. Ježiš sa však nikomu nevnucuje – rešpektuje slobodu každého človeka. Ak to človek prijme a ostane v Ježišovi skrze vieru, Ježiš ostane v ňom skrze lásku a bude z toho vzťahu veľa ovocia a hlavne život. Len tí, ktorí ostávajú v Ježišovi sú schopní prinášať ovocie a zdôrazňuje to tým, že bez neho naozaj nemôžu nič urobiť – sám človek neprinesie pravé ovocie, lebo nie je napojený na pravý vinič a teda nemá život. Od siedmeho verša až ku koncu kapitoly, sa Ježiš obracia na tých, ktorí prijali jeho pozvanie, ostávajú v ňom a majú skrze neho život. Oni sú mu verní a preto Ježiš môže povedať, že im splní všetko o čo ho budú prosiť, lebo vie, že všetky ich prosby budú v súlade s jeho vôľou. Takýmto životným štýlom sa stávajú jeho učeníkmi a živými ratolesťami a tu je Otec konečne oslávený – životom v ňom a prinášaním množstva ovocia.