... to sme si povedali po príchode z prváckej víkendovky. Našu púť víkendoviek sme sa rozhodli začať v malebnej obci Belá nad Cirochou. Táto dedinka sa nachádza blízko Sniny, ktorú sme taktiež navštívili.
Vyrazili sme v piatok po obede a naše kroky hneď putovali do Sniny na mládežnícku sv. omšu. Po nej sme navštívili farské priestory a neskôr sme konečne dorazili na naše dočasné útočisko, a to faru v Belej nad Cirochou. Pán farár nás privítal s otvorenou náručou a taktiež aj farníci, ktorí nám prichystali prekvapenie. 
Na druhý deň (t.j. sobota) sme šli pozdraviť farníkov do Zemplínskych Hámrov na rannú sv. omšu. Hneď po nej sme si pripravili raňajky, zbalili sa a hor sa do hôr. Cieľ našej cesty bol Sninský kameň. Po niekoľkých hodinách nás čakalo nečakané prekvapenie. Nakoľko bolo ráno nie veľmi priaznivé počasie, pokiaľ sme vyšli hore, na oblohe nebolo ani mráčika a slniečko nás krásne povzbudzovalo svojou prítomnosťou. Na vrchole našej cesty sme nestíhali žasnúť. Pohľad, ktorý sa nám naskytol na široké okolie bol fantastický. Farby lístia (nakoľko je jeseň, farby boli impozantné), prírodné ticho (žiadna doprava, len zvuky prírody) a spoločenstvo, ktoré ďakovalo Bohu za taký šíri a prekrásny svet. Aby sme sa nevracali hladní, tak sme si prichystali opekačku, hoci bol 24. október a bolo pár dní po daždi, nás to neodradilo, ba priam vyzvalo, že aj to je možné. Po chutnom „obede“ sme sa cestou pozastavovali, nakoľko, navôkol nás sme nachádzali huby a naši hubári ich s ochotou zbierali. Po príchode na faru nás čakal perfektný guľáš, po ktorom sa každý oblizoval a naložil si toľko, že sa ani nikomu nechcelo postaviť. Po uprataní nasledoval večer plný hier a rozhovorov, ktoré nám pomohli budovať ročníkové spoločenstvo, a tak opäť prelomiť nejaké ľady medzi nami.
Nedeľa bola z časti strávená službou pri sv. omšiach či už v Snine, Zemplínskych Hámroch alebo v samotnej Belej nad Cirochou. Nakoľko sme boli „mimo“ civilizácie, teda vytrhnutí, z rušného života v Košiciach, ani po obede sme si nedali voľno, ale naše kroky smerovali na Starinu , kde sme opäť uvideli Božiu dobrotu v prenádhernej prírode. Avšak čas bol pokročilý a nám bolo treba utekať na vlak. Preto po príchode na faru sme sa zbalili, poupratovali, poďakovali sa pánovi farárovi Martinovi a s istým smútkom za prírodou, no veľkou radosťou z toho, čo sme zažili sme sa vybrali na vlakovú stanicu.
Za tento výlet v prvom rade patrí vďaka nášmu Nebeskému Otcovi, ktorý nás požehnal priaznivým, ba až perfektným počasím a držal nad nami ochrannú ruku. Taktiež aj pánovi farárovi Martinovi a jeho farníkom za prijatie a poskytnutie dočasného azylu. Rovnako nesmiem zabudnúť ani na našich predstavených, ktorí nám umožnili „vypnúť“ a načerpať nové sily v našich horách a taktiež, že s nami absolvovali túto „púť“.